Možno sa veľa z vás teraz chytí za hlavu a čuduje, že sa vraciame natrvalo domov na Slovensko. Veď koľko ľudí by s nami menilo a najradšej odišlo za lepším … Ale tu je na mieste moja otázka. Čím lepším ? platom ? krajinou ? sociálnym systémom? To áno toto všetko bolo lepšie len stále sú to veci prevažne materiálne. Mali sme ich, užili sme si ich, videli sme krajinu, precestovali toho tiež dosť, zdokonalili si pracovné skúsenosti, stihli sa vziať, máme Natálku …
Stihli sme toho naozaj veľa, no zároveň prišli aj na najdôležitejšiu vec CHÝBA NÁM DOMOV. Rodina a priatelia, puto medzi nimi a nami sa nám ani za 4,5 roka nepodarilo oslabiť, práve naopak len sme sa v zahraničí uistili, že život tam je fajn a je super využiť príležitosť a ísť, ale pre nás to nie je na celý život. Vedeli sme to už dlhšie a práve preto si začali budovať zázemie na Slovensku. Miesto, kde sa raz vrátime a bude nám tam dobre aj napriek tomu, že to bude Slovensko.
Nerozhodovali sme sa náhle, plánovali sme to aj keď príležitosť baliť kufre teraz prišla nečakane. Keď sme si pred viac ako štyrmi rokmi zbalili veci doslova z týždňa na týžden a odišli preč mala som takú tichú podmienku a to ostať v zahraničí tak päť rokov viac nie . Manžel súhlasil, na vec mal rovnaký názor. Veľmi mu ďakujem za to, že práve on ma „dokopal“ využiť pracovnú ponuku, ktorú som v bývalej práci dostala, odísť a vyskúšať si žiť v inom štáte. Skúška to bola veľká pre nás oboch, naučili sme sa veľa, zažili si veľa. Prišli aj na to, že viac zarobíš a aj viac minieš, že všetko má svoje klady aj zápory a mať dobrý plat nie je najdôležitejšie. Nenahradí ti to čas s tvojimi blízkymi ani pocit, že niekam patríš.
Odkedy sa narodila Natálka sa v nás všetko ešte viac utvrdilo . Cestovali sme domov často, aby aj ona poznala svoju rodinu, aby jej neboli cudzí a trávila s nimi čo najviac času. Rastie ako z vody a čas neúprosne letí. Nechcela som, aby svoje babky, ujov a tety či bratrancov videla len stroho a vždy pri príchode domov si ich nepamätala. Prežívame s ňou krásne obdobie a každým svojim úsmevom a pokrokom nás dobíja a presne toto všetko chceme dopriať aj našim blízkým.
V Trenčíne sme sa s mužom našli, žili tam, odišli odtiaľ a teraz sa tam opäť vraciame. Milujem to mesto. Námestia, hrad, kaviarne, … Posledné leto sme tam s Nátálkou strávili takmer celé a bolo nám perfektne. Chodili sme kŕmiť holuby, prechádzali sa po námestí či hrádzi, kávičkovali na terasách, stretávali s priateľmi… Tešíme sa domov. Bude to opäť zmena, ale som presvedčená o tom, že my to zvládneme a naše rozhodnutie nikdy neoľutujeme. Žiť pekne a dobre sa dá všade len treba mať chuť a vôľu, sem tam aj pevné nervy 🙂 A predsa nikde nie je napísane, že ešte niekedy sa nám nepodarí niekam na nejakú dobu odísť. Odkedy sme v zahraničí si viem predstaviť život kdekoľvek. Ale momentálne túžíme po živote doma v Trenčíne.
Neviem sa dočkať výletov do našich krásnych Tatier a na miesta, kde sme ešte neboli. Tak ako sme sa snažili vidieť čo najviac v Rakúsku by som chcela vidieť čo najviac z nášho pekného Slovenska a čo to vám priniesť aj sem na blog. Tak verím, že toto predsavzatie sa mi podarí zrealizovať.
Držte nám palce 🙂
❤️
Foto: @ivanasanta_photo Iv Santa Photographie
Natálka : kabátik, gumáky a dáždnik PENNY SCALLAN a rifle ZARA
V spolupráci s www.kociky.sk
